Skalka pri Trenčíne
Plán na 24.5.2017 bol jasný. Návšteva Skalky pri Trenčíne. Nás piatakov neodradilo ani sychravé počasie, ani skoré vstávanie. Všetci sme už o pol ôsmej nastupovali do autobusu. Cesta trvala asi hodinu. O pol deviatej sme boli na mieste a prvé čo sme uvideli bol strmý kopec, ktorý sme museli zdolať, ak sme sa chceli dostať do cieľa. Počas zdolávania náročnej prekážky sme si obzerali mohutné skaly a nádhernú nepoškvrnenú prírodu. Po čase prudkého stúpania sme pred sebou uvideli veľkú bránu. S neistotou, ale zároveň veľkými očakávaniami sme vošli dnu, kde nás čakal veľmi milý sprievodca, vďaka ktorému sme si celú exkurziu naozaj užili. Celú hodinu nám rozprával o Skalke pri Trenčíne, sv. Andrejovi Svoradovi a Benediktovi, a popri tom sme so zatajeným dychom kráčali miestami, kde sa kedysi dávno dialo všetko, o čom nám rozprával sprievodca. O sv. Andrejovi Svoradovi sme sa dozvedeli, že to bol pustovník, ktorý sa narodil v Poľsku. Po jeho príchode na Slovensko sa usadil v Kláštore svätého Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby, pri ktorých prijal meno Andej, a stal sa benediktínom. Keď dovŕšil štyridsať rokov, mohol odísť ako pustovník na samotu a žiť podľa hesla: ,,Ora et labora“, teda ,,modli sa a pracuj“. Neskôr sa k nemu pridal mladý rehoľný brat Benedikt. Napriek tomu, že chceli svoj život prežiť v samote, ľudia za nimi neprestajne prichádzali a tak sa rozhodli odísť na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísny život. Počas štyridsaťdenného pôstu mali k dispozícii len štyridsať orechov. Andrej v noci sedával v otesanom dubovom kláte, do ktorého napichal ostré bodce, aby v noci nezaspal pri modlitbe. Keď Andrej cítil, že má pred sebou posledné dni života, vrátil sa do kláštora na Zobore. Po jeho smrti našli na jeho tele reťaz vrastenú hlboko do mäsa. Benedikta zabili zbojníci, keď si počítal zrnká šošovice a oni mysleli, že počíta peniaze. Zhodili ho zo skaly do Váhu. Na tomto mieste je dnes postavený kostol. Andreja aj Benedikta vyhlásil pápež Gregor VII. za svätých. Na konci exkurzie sme mohli do knihy návštevníkov napísať svoje mená a tak zvečniť prítomnosť nás, žiakov ZŠ Ilava, na Skalke pri Trenčíne. Nechýbalo ani veľmi obľúbené nakupovanie suvenírov. Cestou naspäť sme museli opäť zdolať strmý kopec, ktorý sme už síce poznali, no dal nám znova zabrať. Do autobusu sme sa vrátili vyčerpaní, no s dobrým pocitom pri srdci. Dozvedieť sa nové informácie priamo na mieste, kde sa udiali, je predsa omnoho lepšie ako o nich počúvať v školských laviciach. Ale aby toho nebolo málo, pokračovali sme v spoznávaní našej histórie návštevou hradu Beckov. Aj tu sme sa dozvedeli veľa zaujímavého a pozreli sme si z výšky kus nášho krásneho Slovenska. Ale to je na dlhšie rozprávanie. O tom už napíše niekto ďalší...
Bianka Priebojová, 5.B
