Videli sme, pochopili sme, budeme si pamätať....
V deviatom ročníku sme sa na hodinách dejepisu zaoberali svetovými vojnami. Preberali sme aj najsmutnejšiu tému histórie druhej svetovej vojny, akou je holokaust. Aby sme ju dokázali lepšie pochopiť, navštívili sme jeden z najväčších táborov smrti – koncentračný tábor v Osvienčime.
Na cestu sme sa vydali ráno o 7. 30, v autobuse vládla príjemná nálada. Spoločnosť nám robila pani sprievodkyňa z Cestovnej kancelárie TRIP zo Žiliny, ktorá nám počas celej cesty rozprávala rôzne zaujímavosti o oblastiach, ktorými sme prechádzali. Keď sme prišli do cieľa našej cesty, vo vzduchu panovala napätá atmosféra. Mali sme mnoho očakávaní a sami sme nevedeli, čo onedlho uvidíme, hoci sme o tomto mieste počuli veľa. Všade okolo bolo obrovské množstvo ľudí z rôznych kútov sveta. Ozývala sa angličtina, nemčina, japončina, taliančina, španielčina, francúzština, slovenčina... Nasadili sme si slúchadlá a nechali sa viesť mladou sprievodkyňou Katkou. Prechádzali sme popod bránu s nápisom „Arbeit macht frei“ (Práca oslobodzuje) , pomedzi budovy obohnané plotmi z ostnatého drôtu. V barakoch sme videli vo vitrínach vystavené menné zoznamy väzňov, rôzne historické doklady a úradné dokumenty. Na stenách boli fotografie a kresby dokumentujúce život v tábore. To všetko bol dôkaz, čo všetko bol schopný človek urobiť človeku. Plynové komory a pece slúžiace na spaľovanie, skutočné osobné veci deportovaných, okuliare, protézy, kuchynský riad, veci osobnej hygieny, topánky, podpísané kufre a batožina, vyblednuté ľudské vlasy...
Druhá časť exkurzie pokračovala o tri kilometre vzdialenom koncentračnom tábore Brezinka. Pri pohľade na to všetko nám pred očami ožívala história a zjavovali sa zúbožení väzni tábora smrti, ktorí boli násilne zbavení ľudskej dôstojnosti. Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau bol najväčší nemecký vyhladzovací tábor. Zahynulo tam viac než jeden milión nevinných mužov, žien, detí...
Mnohých návšteva Osvienčimu donútila premýšľať... Ako mohol toto urobiť človek človeku? Všetci sme sa zhodli, že nesmieme dopustiť, aby sa niečo podobné v budúcnosti opakovalo.
Každý človek a hlavne mladý by mal určite navštíviť Osvienčim a porozmýšľať o tom, čo je v živote správne a dôležité. Osvienčim aj v nás vzbudil množstvo, emócií, myšlienok, pocitov.....
Prečítajte si pocity, postrehy našich spolužiakov:
„Človek, ktorý prežil Osvienčim povedal, že vždy, keď má v živote nejaký problém, tak sa pozrie na číslo, ktoré mu v koncentračnom tábore vytetovali a povie si, že problém nemá...“
(Nikolas Drápal, 9. A)
„Exkurzia sa mi veľmi páčila, bola pútavá, zaujímavá. Dozvedeli sme sa veľa vecí z histórie, na vlastné oči videli, čo zažívali väzni v Osvienčine .Uvedomili sme si, že toto sa už nesmie nikdy zopakovať.“
(Ema Pejková, 9. A)
„Bolo to smutné pozerať sa na utrpenie iných, na tú bolesť žien a detí. Miesta, ktoré prežili veľa bolestí, smútku...“
(jPaulína Šupáková 9. A)
„Podľa mňa je hrozné, čo dokázali robiť ľudia ľuďom.“
(Mário Vass, 8. A)
„Pozeral som sa s hrôzou na to, akí krutí dokážu byť ľudia kvôli moci voči iným rasám...“
(Andrej Gajdošík, 8. A)
„Mala som po celý čas zimomriavky z toho, že boli zabíjaní a týraní nevinní ľudia aj bezbranné deti...“
(Sandra Jancová, 8. A)
„Nedá sa to opísať, čo tam ľudia zažili, čím si prešli. Vážme si to, čo máme. Bolo to pekné, poučné a smutné zároveň...“
(Veronika Zubáriková)
„ Bolo mi ľúto ľudí, ktorí boli pozabíjaní, neviem, ako mohol urobiť človek niečo také hrozné.“
(Jakub Marienka)
Keď som si predstavil, koľko ľudí tam zomrelo, bolo mi smutno. Neviem si predstaviť žiť v takej dobe a nechcel by som aby sa to stali znova.“
(Lukáš Hudec)
Žaneta Novotná, 9. A